Povaha šampióna
16.03.2014 pridal Valihora
Nedávno sme sedeli s kámošom, bývalým hokejistom a vynikajúcim trénerom Norom u nás v kancelárii a rozprávali o jeho návrate k hokeju. Noro kedysi hrával hokej naplno, potom si zranil koleno a hokej môže robiť iba rekreačne. Po pár rokoch sa v ňom opäť prebudila túžba hrať na profesionálnej úrovni.
Hovoril o tom, ako vstáva 4x za týždeň o pol šiestej ráno, aby stihol tréning o 6:30. Aké sú to bolesti a svalovice zo začiatku a aké sebazaprenie to je. Zaujímavé bolo, že sa vôbec nesťažoval. Práve naopak. Hovoril o tom s nadšením. Keď hovori ako ho bolia nohy, že ani nemôže vstať, mal som dokonca pocit, že sa mu to páči…
.jpg)
Jeho rozprávanie bolo pre mňa veľmi inšpiratívne. V Norovi drieme povaha šampióna. Aj keď pár rokov nemohol hrať, opäť sa k hokeju vrátil a všetky prekážky, ktoré mu v tom bránia hravo prekonáva s úsmevom. Robí to podvedome. Jeho hlavný cieľ je hrať hokej a všetko ostatné je druhoradé. Vstávať skoro ráno? Nevadí. Drieť ako kôň? Nevadí. Začínať takmer odznova? Noro by na to povedal “mám piči” ale to nemôžem napísať, veď sme predsa slušná stránka… ;)
Aj mne za posledného pol roka skrížilo plány niekoľko nepriaznivých udalostí. Bol som často chorý a užíval som antibiotiká, veľa času som venoval frajerke a práci, menej športu. Chvíľu som mal pocit, že sa zo mňa povaha šampióna, ktorú som pred tým mal vytratila.
Veci som si však usporiadal a opäť makám naplno. Tento týždeň som trénoval mŕtvy ťah. Cítil som sa dobre a chcel som zdvihnúť maximálnu záťaž - 230 kg (kedysi som to zdvíhal v pohode). S maximálnym vypätím sa mi to podarilo, bolo to však ozaj na hranici mojich síl. Keď som činku položil na zem, na pár sekúnd som stratil vedomie a zrútil som sa na zem. Hneď som vstal a chvíľu som nechápal, čo sa stalo. Niektorí okolo si to všimli a povedali mi, inak by som si to nepamätal. Nič vážne. Skrátka som podal výkon na absolútnej hranici svojich momentálnych možností - extrémny výkon, extrémna situácia. U vrcholových športovcov to vidíme často, napríklad bežec dobehne do cieľa a bezvládne spadne na zem. Okamžite ku mne pribehol Marek, ktorý to celé videl, či som v poriadku. Niektorí okolo zvláštne pozerali, niektorí si to našťastastie ani nevšimli.
V tejto situácii som si okamžite spomenul na slová Arnolda Schwarzenegerra z legendárneho filmu “Pumping iron” - “To, či si ochotný ísť na hranicu a zlyhať rozhoduje, či sa staneš šampiónom alebo nie. Ja som na tréningu veľakrát odpadol, ale to nevadí, stojí to zato…" Bol som na seba vážne hrdý. Nie preto, že som odpadol. Niektorí ľudia sa všade chvália, že po tréningu grcali alebo že im bolo zle. Vôbec nie preto. Bol som na seba hrdý, že som mal cieľ zdvihnúť tých 230 kg a to sa mi podarilo. Vynaložil som všetky sily a dokázal som to aj za cenu, že som išiel na úplnu hranicu svojich síl.
Zaujímavé bolo aj vidieť reakcie okolia na túto vec. Marek prišiel ku mne s hrôzou v očiach, či som ok a že by som to mal na dnes zabaliť… Nemyslel to zle, ale v živote takúto situáciu nezažil a preto ho to vystrašilo a mal o mňa strach. Ďalej tam cvičil chalan, ktorého nebudem menovať aj keď si myslím, že tento článok čítať určite nebude. Nohy necvičí, kedysi vraj tlačil 230 v pohode (jasné, všetci to poznáme…) a pred letom vždy šupnúť nejakú kúru, hlavne nech to dobre vyzerá (btw, tiež je častejšie chorý, všetko ho bolí a cvčiť naplno ho až tak nebaví…). Ten mi dohováral “načo cvičím s takými váhami, že to je pičovina…” Pravdupovediac som rád, že mi to hovoril, lebo ho považujem za lúzera, ktorý nič nedokázal. Som rád, že mám úplne odlišné zmýšlanie ako on. Tretí človek bol odo mňa najbližšie, dva, tri metre, ale ani si to poriadne nevšimol. Zdalo sa mu, že som iba zakopol. Nevšimol si to preto, že cvičil a sústredil sa na svoj tréning. Je to vojak zo špeciálnych jednotiek, ktorý je zvyknutý trénovať tvrdo v posilke, v teréne, v telocvični. On jediný pochopil čo sa stalo, dokonca na mňa žmurkol na znak uznania, že som svoj cieľ splnil - o tom, že som odpadol sme sa vôbec nebavili. Aj on mal povahu šampióna, preto vedel takúto situáciu pochopiť.
Tréning chrbta som samozrejme dokončil a veľmi ma to ovplyvnilo. Makal som ďalej a doteraz mám svalovicu, z ktorej sa teším. Ešte viac sa ale teším, že mám stále povahu šampióna, ktorú nezlomí ani choroba, ani zranenie, ani práca, ani frajerka… Mám povahu šampióna, ktorú nikto nezastaví. Ako si na tom ty?
Ak máš pocit, že všetko ide ako má, gratulujem. Pokračuj v tom. Ak máš pocit, že stagnuješ, hľadaj príčiny. Možno zistíš, že to nie je nesprávny tréning, zlá životospráva alebo pracovné povinnosti, čo ti bráni v napredovaní. Za tým všetkým sa možno skrýva niečo viac. Povaha šampióna. Ak ju máš, všetky prekážky prekonáš. Ak nu nemáš, vždy sa ti budú stavať do cesty “neprekonateľné prekážky”.
Na poradenstvo k nám do centra výživy a tréningu chodia ľudia s rôznymi problémami. Niektorí si nevedia rady s tréningom, niektorí potrebujú pomôcť v strave. Hľadajú, čo je pre nich to pravé. Väčšina ľudí si to však potrebuje usporiadať v hlave.
Povahu šampióna má každý z nás v sebe. Niekto o nej vôbec ani nevie, lebo od malička počúval, že niečo nedokáže. Neskôr sa mu tento proces zvnútornil a celý život pristupuje k problémom s postojom lúzera. Aj ja som mnohokrát v živote takto uvažoval. Priznávam to síce nerád ale je to tak. Našťastie, keď som mal dlhšie pocit, že veci sa nedaria, hľadal som príčiny práve vo svojej hlave. Bohužiaľ, väčšinou sme to my sami, kto stojí v ceste nášmu vlastnému úspechu.
Nabudúce, keď budeš mať postoj lúzera, porozmýšlaj, kde je problém. Nie si to náhodou ty sám?
