Inšpiračné články

Čo znamená byť hardcore?5

17.07.2011 pridal Valihora

Nedávno som čítal tento zaujímavý článok na musculardevelopment.com a rozhodol som sa ho preložiť. Napísal ho Dorian Yates a zamýšla sa nad podstatou pojmu hardcore v kulturistike.

Pojem „hardcore“ je skloňovaný tak často v kulturistike, že sa to už stalo cliché. Ak vôbec mal niekedy skutočný význam, buď je zabudnutý, alebo nikto nie je schopný určiť, čo to naozaj znamená.

Napriek tomu, že som si nikdy nedával takúto nálepku, alebo netvrdil, že som hardcore, veľa fanúšikov kulturistiky ma považuje za najviac „hardcore“ kulturistu modernej doby. Budem sa teda snažiť odpovedať na otázku, čo to „hardcore“ skutočne znamená.

Je hardcore o tom, keď trénuješ?

Môj Temple Gym v Birminghame a Metroflex Gym v Texase získali povesť ako ozajstné hardcore posilky. A ja si myslím, že dobré tréningové prostredie je dôležité, rovnako ako dobré vybavenie. Niektoré posilky sa snažia byť hardcore, ale to je najmä ich výhovorka, prečo neudržiavajú zariadenie a rozpadá sa. Prepáč, ale to iba znamená, že robíš nahovno robotu ako majiteľ posilky.

Ale, nie je to ani o tom, aké ťažké sú jednoručky, alebo či majú určité veci ako napríklad silový stojan, alebo heavy duty leg press. Najdôležitejším faktorom je, či väčšina členov trénuje poctivo. Na takých miestach existuje určitá atmosféra. Powerhouse Gym na Long Island je výborným príkladom. Máš veľa profíkov, ktorí tam trénujú spolu s priemernými ľuďmi, no každý v posilke je tam, aby makal tvrdo a dosiahol výsledky.

Ďalšia výborná posilka, v ktorej som posledne trénoval je Apollon Gym v New Jersey. Rich Gaspari vybudoval svoju postavu práve tam a stále má výborné náčinie, ktoré môže kulturista potrebovať a čo je dôležitejšie, atmosféru poctivej morálky, ktorú má každá hardcore posilka. V mnohých iných fitkách, alebo kluboch sa ľudia iba zľahka zapotia, kým sa zhovárajú s ostatnými, alebo čítajú noviny. Manažérom sa to tak páči a neželajú si javy, ktoré sprevádzajú tvrdý tréning, ako napríklad zhadzovanie kotúčov.

Kozmetická stránka ma zaujíma najmenej. Posilka nemusí mať betónovú podlahu a byť všade zaprášená, prípadne mať smradľavý záchod, aby bola hardcore. Môže byť perfektne čistá a stále to bude dobré miesto na trénovanie. Akékoľvek miesto, ktoré môže byť považované za hardcore má kopec poctivých makačov a tvrdý tréning je žiadaný, nie potláčaný.

Musíš mať 130 kg a byť vyrysovaný, aby si bol hardcore?

Niektorí z najlenivejších kulturistov, ktorých poznám sú veľmi veľkí chlapi. Pohybujú sa pomaly a polovicu tréningu strávia na mobile, kým robia pumpovacie série s váhami, ktoré nie sú ani prinajmenšom výzvou. Jeden z najviac hardcore členov v Temple Gym nie je svalnatý profík. Je to takmer 70 ročný týpek, ktorý prichádza do fitka každý deň na poctivý tréning. Zdá sa, že má viac energie ako väčšina dvatsiatnikov, a všetci trénujú o čosi tvrdšie, keď je tam.

Hardcore je o súťažení samého zo sebou. Niekoľko najserióznejších cvičencov, ktorých poznám boli ženy. Ukážeš im raz, ako robiť cviky a potom to robia odvtedy správne. Muži väčšinou používajú príliš ťažké váhy, ktoré potom zdvíhajú hroznou technikou. Myslím, že to súvisí z mužským egom. Pokiaľ sa prekonávaš na hranici možností vždy, keď trénuješ a si rozhodnutý získať maximum zo svojich tréningov, nezáleží ako veľký alebo malý si, si hardcore.

Znamená hardcore užívanie iba voľných váh?

Ja používam aj voľné váhy aj stroje celú svoju kariéru. Podstatou mojich tréningov boli vždy voľné váhy. Neskôr, počas svojej kariéry som začal viac používať stroje ako na začiatku, niekedy kvôli nutnosti – musel som obísť zranenia, ale v niektorých prípadoch som zistil, že určité stroje sú lepšie na izolovanie svalových skupín. Napríklad stroj Nautilus pullover mi dovolil makať na svojich latissimoch intenzívnejšie bez toho, aby moje bicepsy vypovedali službu.

Na seminároch dostávam stále otázku: „Čo je lepšie? Voľné váhy, alebo stroje?“ Nie je dôvod, prečo by si mal medzi nimi vyberať. Používaj obe. Voľné váhy sú viac fyzicky motivujúce, tak ich niektorí ľudia považujú za znak pravého hardcore makača. Ale rozhodne sa dajú hľadať výzvy aj na strojoch.

Pomerne skoro počas mojej slávy Mr. Olympia sa čierno biela fotka, na ktorej trénujem na Hammer Strenght stroji chrbát stala jednou z najpopulárnejších fotiek mojej osoby. Jedného dňa som trénoval v Golds Gym vo Venice a Chris Lund chcel urobiť nejaké moje fotky. Vtedy mal každý slnečné okuliare, odstrihnuté riflové kraťasy a pracovné topánky a robili sa takéto nastajlované tréningové fotky. Často sa borci naolejovali a používali umelé činky. Povedal som Chrisovi, že nechcem žiaden z týchto nonsensov. Dovolil som mu, nech urobí niekoľko ozajstných tréningových obrázkov.

Viem, že obrázok na Hammer Strenght sa nestal populárny kvôli mojej postave, lebo som mal oblečenú odstrihnutú mikinu. Bola to tá drina a intenzita, ktorú Lund zachytil, čo inšpirovalo ľudí. Odvtedy Chris chcel, aby kulturisti používali ozajstné váhy počas fotenia. Prináša to nový pohľad, keď subjekt používa maximálnu námahu. Žili sa ukážu viac a svaly sa napínajú pri väčšom odpore. Aby som sa vrátil k téme, používanie strojov ma nevyradilo z toho, že som hardcore.

Musíš robiť drepy, mŕtve ťahy alebo bench press, aby si bol hadrcore?

Začnime drepmi. Keď som začal trénovať v roku 1984, Tom Platz bol borec. Pred ním nohy neboli nikdy dôležité v kulturistike. Keď však „The Golden Eagle“ (tak prezývali Toma Platza) prišiel na scénu so svojimi neuveriteľnými nohami, všetko sa zmenilo. Bol známy svojimi brutálnymi drepovacími tréningami. V tom čase, si vo väčšine posiliek nebol ani považovaný za chlapa, kým si nedrepoval. Tak som sa snažil zo všetkých síl, no moje telo nebolo prispôsobené na drepy. Mal som úzke boky, čo mi zhoršovalo ťažké drepy. Natrhol som si sval v bedrách a podstúpil som operáciu ešte pred tým, než som sa stal profíkom.

Tiež som zistil, že napriek tomu, že som makal na drepoch ako blázon, rozvoj mojich stehien nebol nič špeciálne. Po operácii som už nikdy neurobil jedinú sériu drepov. Robieval som drepy na Smithovom stroji, leg press a hacken drepy. Zistil som, že pre mňa tieto cviky urobili oveľa lepšiu prácu na stehnách, kým pri drepoch som zapájal veľmi zadok a spodný chrbát. Stále hovorím, že klasický drep je výborný cvik pre niektorých ľudí. Pre niekoho, kto hrá futbal, alebo americký futbal je to výborný cvik, ktorý pomáha rozvíjať silu stredu tela. Ale v mojom prípade drepy nikdy nepriniesli najlepšie výsledky. Podarilo sa mi vyhrať šesť titulov Mr. Olympia bez nich a nohy sa stali jednou z lepších partií môjho tela.

Tiež som prestal robiť klasický bench press v začiatkoch mojej kariéry. Moc to mojim prsiam nepomáhalo, takže som nevidel dôvod, prečo ich mať vo svojich tréningoch. Pozitívne a negatívne naklonená lavička mi dala oveľa viac. Podobne pri mŕtvych ťahoch, robil som ich, ale na konci svojho tréningu. To znížilo váhu, ktorú som používal na 200 až 250 kg, ale nikdy ma nezaujímalo veľmi, koľko zdvihnem pri určitom pohybe. Cieľom vždy bolo rozvíjať svoju postavu, nie pumpovať svoje ego. Tiež som robil iba prvú sériu zo zeme. Ostatné série boli z výšky holenných kostí, keďže som nechcel zapájať stehná a zadok viac než bolo nevyhnutné.

Aby som to zakončil, tieto tri disciplíny sú super, ak Ti pomáhajú a môžeš ich urobiť bezpečne. Ak nie, nie si hardcore, keď ich robíš ale blázon.

Je hardcore o obliekaní?

Keď som trénoval, obliekal som sa hlavne pre pohodlie. Nikdy nie pre to, ako som vyzeral. Po tých fotografiách, ktoré som spomínal vyššie bolo veľa dorianových imitárorov, ktorí tiež trénovali v mikinách s vystrihnutým krkom a odstrihnutými rukávmi. Smiešne na tom je, že som to nikdy nerobil pre módu. Iba som neznášal pocit, keď mi krk, alebo rukávy zavadzali a obmedzovali ma.

Ale môžem povedať, že som nikdy nerozmýšľal nad tým, čo si obliekam? Niektoré veci ma dostali do správnej nálady na tvrdší tréning. Mal som určitý pár voľných nohavíc, ktoré som mal oblečené na tréning nôh, presné tričko, ktoré som si vždy obliekal na tréning hrudníku a tak. A o čom by to celé malo byť je – čo vyhovuje tebe a dostane ťa do správnej nálady. Ak to znamená dotrhané tepláky, super. Ak chceš mať drahé vybavenie, napríklad tenisky za 200 dolárov a cítiš že vďaka nim budeš mať výborný tréning, choď na to. Môžeš si obliecť aj skurvenú ružovú sukňu, keď ťa to inšpiruje k lepším tréningom. Nie je to, to pravé pre mňa, ale každý má niečo. Záleží na tréningu, nie na tom, čo máš na sebe, keď trénuješ.

Musíš súťažiť, aby si bol hardcore?

Súťaženie je úplne iný aspekt kulturistiky. Je to úplne iný level náročnosti, ktorý zahŕňa obmedzenie kalórii na niekoľko mesiacov, obľúbených jedál, robenia kardio a driny počas nízkych hladín energie niekoľko mesiacov pred súťažou. Ale nemusíš súťažiť, aby si bol hardcore. Je veľa kulturistov, ktorí sa prekonávajú každý deň niekoľko rokov, ale nemajú plány súťažiť. A je to ich voľba. Nie sú tým ničím menej alebo viac hardcore, ale členovia kulturistických federácii.

Tak čo je hardcore?

Pre mňa hardcore vždy znamenalo zlepšovanie seba samého. Všetci máme inštinkty a hlavným ľudským inštinktom je vyhnutie sa bolesti. Keď opakovania začínajú byť ťažké, svaly pália a lapáš po dychu, inštinkt ti napovie zastaviť. Priemerný človek vo fitku zastaví, hardcore kulturista pokračuje. Keď si v diéte a zobudíš sa uprostred noci hladný, inštinkt ti káže nabehnúť do kuchyne a naplniť sa cukrami a tukmi. Hardcore kulturista chce vyhrať a bojuje s týmto inštinktom. Keď si vyčerpaný, poslednú vec, na čo sa cítiš je hodina kardia, alebo ťažký tréning nôh. Ozajstný hardcore kulturista zvládol svoje inštinkty a zlepšuje svoju postavu. Môže to byť bolestivé, môže to byť tá posledná vec, ktorú chceš urobiť, ale to ja volám hardcore, priatelia.